Knižné čriepky/ Bookworm

Scroll down for the English version of this article

Uveríte, keď vám poviem, že pandémia priniesla veľa pozitív? Ľudia vraj začali mať viac času, keďže sa nepresúvali do práce (pravdepodobne v tejto štatistike neboli zahrnuté matky, ale faktom je, že deti chce, alebo môže mať, čoraz menej ľudí). Ľudia sa vraj začali liečiť prírodnými prostriedkami, ako bylinky, extrakty a čaje, keďže nechodia k doktorom s jednoduchými starosťami, ako pobolievanie hlavy alebo nadúvanie. A ľudia dokonca začali viac čítať, alebo nasávať dlhší a hlbší obsah, keďže odklikávanie lajkov na Instagrame veľmi rýchlo onudí. Ľudí, čo čítajú, veru nie je málo, inak by neexistovali haštagy ako #bookstagram alebo #knihomolka.

Úprimne, knihomoľom som vždy nebola. Kto vyrastal v časoch čitateľských denníkov pochopí, že kedysi nám z nejakého dôvodu podsúvali takú a nie onakú literatúru, a akonáhle je niečo povinné, je zo mňa rebel. Čítať Bosorky od Sallmanna bolo pre mňa zaujímavejšie ako Vojna a Mier, a môj čitateľský denník hral všetkými farbami, len aby pestrosť zakryla veľmi povrchné recenzie kníh našich národných buditeľov.

Potom však nastal zlom, myslím, že som skutočne dospela (veď už bolo na čase), a knihy čítam alebo počúvam úplne všade. Keď idem pre deti do školy, keď žehlím, keď vešiam prádlo, keď umývam sporák, pol hodinu pred spaním alebo povedzme, keď mi práve nevisí na nohe dieťa (vtedy čítam jednu vetu tri krát a pochopím, že to nie je ten najlepší moment naučiť sa o piatich rôznych spôsoboch zániku sveta).

Pred 20 rokmi v British Library v Londýne/20yearsagointheBritishLibrary

Keďže kvôli renovácii ešte nemáme knižnicu, sú moje knihy takmer výhradne audio alebo e-booky. Tomu vravím pokrok! Kto v 90-tych rokoch tušil, že môžte mať knihu na svojom telefóne do piatich minút, dokonca zaokrúhlením sumy nahor podporíte charitu? Kto tušil, že už nebudem musieť preberať štítky v Univerzitnej knižnici - pamätáte, ako vysúšali ruky? A čakať aj mesiac, kým sa mi do rúk dostane nejaký vzácny knižný skvost?

Áno, je niečo nekonečne nostalgické, dokonca magické, na hladkaní chrbtov kníh v koženej väzbe v Britskej knižnici v Londýne (moja diplomovka bola z veľkej časti spísaná tam) a vdychovanie tlačiarenského pachu z novej knihy. Ale úprimne - počas štúdia som si pri veľkých zväzkoch poriadne presedela riť a stal sa zo mňa dokonalý #ebooklover

Dovolím si tvrdiť, že je to závislosť. Book-chylák, Knihomaniak, Livrožrút, nazvite to ako chcete, nehanbím sa. Pridajte sa aj vy, založíme livromaniacky alebo book-chylácky klub, budeme chodiť na zhromaždenia a budeme skandovať: "Kniha je terapia!" Pretože ono to terapia naozaj je.

A možno sa moja láska ku knihám raz pretaví aj do napísania vlastnej. Začnem kapitolou, ako som utiekla od tej bláznivej ženskej v Londýne, u ktorej som pracovala ako au-pair, pokračovalo by to stratením sa na najsevernejšom cípe Európy (len sa bojím, aby mi nórska vláda nedala tú záchrannú akciu preplatiť), zahrniem tam veľmi krátku epizódku práce v tých najnudnejších firmách na svete (viete, že IBM poskytlo know-how na štítky počas holokaustu? Viem, hanbím sa dodnes), a skončilo by to porodením detí v bazéne doma a presťahovaním sa do Provensalska, kde sa, dúfajme, už nič dramatické nestane. A ak teraz dovolíte, vypínam počítač. Idem čítať knihu.

///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Do you know what was positive about the pandemic? People started to have more time, since they were not commuting to work (mothers were probably not included in this statistic, we mothers certainly did have less time, not more). Also, they started healing themselves with natural remedies, such as herbs, extracts and teas, as doctors were unavailable. And they even started to read more, or absorb longer and deeper content, since scrolling on Instagram gets boring. Hashtags like #bookstagram or #bookstagram have exploded.

Honestly, I wasn't always a bookworm. Those who grew up in the days of reader's diaries will understand that at school they pushed us to read mandatory novels and as soon as something becomes mandatory, I become a rebel. Reading Sallmann's Witches was more interesting to me than War and Peace, and my reading diary was full of rainbow markers just to cover the very superficial reviews of the books of our boring writers.

But then there was a turning point, I think I really grew up (it was about time), and I read books or listen to them on every occasion. When I'm in the car, when I do laundry, , when I'm cleaning the stove, half an hour before going to bed and also when some child is not hanging on my leg (then I read one sentence three times and try to understand that it's not the best moment to learn about five different ways of the end of the world).

Since we don't have a library yet due to renovations, my books are almost exclusively audio or e-books. That's what I call progress! Who knew in the 90s that you could have a full library on a small device? Who knew I wouldn't have to pick up labels at the University Library anymore - remember how they dried up our hands? And wait even a month before I can get my hands on some rare book gem?

Yes, there is something endlessly nostalgic, even magical, about stroking the backs of leather-bound books at the British Library in London (my thesis was largely written there) and inhaling the printer's smell of a new book. But honestly - during my studies, my ass ached from all the sitting in University libraries and now I'm a devoted #ebooklover

I dare say it's an addiction. Bookworm or book lover, bibliophile or bibliophage, call it what you want, I'm not ashamed. Join us, we'll start a livromaniac or book-loving club, we'll go to meetings and we'll chant: " Books are therapy!" Because yes, reading a book is therapy.

And maybe one day my love for books will turn into writing my own. I'll start with a chapter on how I ran away from that crazy woman in London where I worked as an au-pair, it would continue with getting lost at the northernmost tip of Europe (I'm just afraid that the Norwegian government won't reimburse me for the rescue operation), I'll include a very short episode of working at the most boring companies in the world and it would end with having babies in a swimming pool at home and moving to Provence where, hopefully, nothing dramatic will happen. And if you'll excuse me, I'm going to turn off the computer now. I'm going to read a book.